Rozprávka je v našej kinematografii obľúbený žaner, podporovaný RTVS aj žiadaný divákmi. Každý rok vznikne minimálne jedna, niekedy dve v spojení s českými koprodukciami, čo vytvára priestor pre rôzne vizuálne riešenia a východiská. V cykle Z rozprávky do rozprávky sa budem rozprávať s kostýmovými výtvarníkmi rozprávok zasadených (aspoň pomyselne) do rôznych časových období a hľadaní ich vizuálneho kľúča k príbehu. Zaujímajú ma úskalia vizuálneho znázornenia doby v prelínaní s “fantasy” prvkami v našich produkčných podmienkach. Ako prvá mi odpovedala na otázky o jej práci na rozprávke Johankino Tajomstvo Simona Vachálková.

Johankino Tajomstvo
Rok preméry: 2015
Réžia: Juraj Nvôta
Kostýmová výtvarníčka: Simona Vachálková
Architektka: Miriam Struhárová
Foto: (c) ALEF FILM & MEDIA/Zuzana Ricotti, 2015
Prečo si zvolila renesanciu ako vizuálne východisko?
SV: Produkcia, ktorá ma oslovila, sa na základe sedení s režisérom a scénografom zhodla na renesančnej dobe. Z producentského hľadiska sa mapuje situácia už natočených rozprávok, v ktorých dobách sa odohrávali, takže je záujem produkcie, aby sa vizuál obmieňal. Takisto aj budget zohrával dôležitú úlohu, ten ovplyvňoval výber lokácií s dôrazom na dostupné možnosti a mne už išlo hotové zadanie.
Ako si teda pracovala s historickou dobou a presnosťou v kostýmoch?
SV: Renesanciu ako dobu poznám aj kostýmové nuansy a špeciality tohto obdobia. Pripravila som moodboard historickej doby a charakterov postáv, na základe ktorých som vyberala hotové kostýmy v skladoch. Pracovala som s prirodzeným poznaním danej doby a hľadala som veci, ktoré výtvarne a dobovo boli presné. Faktom je, že rozprávka má aj svoju licenciu, rozprávku môžeme posúvať a varírovať historický sloh. Nakoľko som vyberala už hotové veci, stále som mala v hlave dobovú presnosť, ale hrala som sa s variabilitou obdobia. Odborník vidí použitých viacero štýlov renesančného tvaroslovia (Talianskej , Nemeckej, Španielskej renesancie), ale myslím si, že rozprávka si to ako žáner môže dovoliť, na rozdiel od historického filmu. Určite som ale nepridávala prvky napríklad gotické, aj v komparze som držala určitú renesančnú homogénnosť.


Ako si dávala dokopy všetky potrebné kostýmy a koľko si mala času?
SV: Keď som bola oslovená na spoluprácu bol marec a kostýmové skúšky sme mali v máji.
Mala som možnosť vyberať kostýmy v Prahe na Barrandove, potom som vyberala v Českej televízii a Slovenskej televízii. Ocitla som sa vtedy ťažkej situácii, pretože som sa spoliehala na Barrandov ako na najväčší výber, ale paradoxne v skladoch som videla rozpracované ďalšie 4 renesančné projekty. Rôzne produkcie už mali navyberané kostýmy, napríklad do Holandska a podobne, takže mi ostalo variť z vecí, ktoré som tam našla. Dokonca aj v Slovenskej televízii (poz. fundus RTVS) bola rozpracovaná nejaká ďalšia hra 🙂
Je pravda, že niektoré prvky kostýmov sa možno objavili aj v niektorých iných rozprávkach, ale, bohužiaľ, nemala som inú možnosť, lebo financie ma nepustili. Napriek tomu si myslím, že sa mi podarilo dať dokopy v našom ateliéri široký kostýmový výber a nič nechýbalo, vrátane variantov postáv na každú situáciu.


Aký je teda pomer výpožičiek a šitých kostýmov?
SV: Šili sme iba 4 kostýmy, všetko ostatné bolo povyberané z fundusov. Šili sa kostýmy na tri víly.
Pomohli nám aj ľudia, ktorí pracovali v rôznych tanečných, hudobných skupinách a sami si šijú svoje kostýmy. Po istej korekcii, lebo ich kostýmy mi niekedy nepasovali do mnou zvolenej farebnosti (mali niekedy až kontrastnú farebnosť), sa dali použiť napríklad do davovej tanečnej scény, napríklad v krčme, kedy sa vďaka svieteniu a priestoru potlačila farebná ostrosť a pôsobili tak skôr ako folklórny prvok.
Aká bola farebnosť, akú si chcela docieliť?
SV: V kostýmoch, ktoré som hľadala, som sa snažila držať mäkkú farebnosť, pastelové, zemité tóny. Kontrastnosť v čiernej farbe som využila pri príchode jedného princa-pytača aj s družinou, ladila som ich do čiernej Anglickej renesancie, čo aj vyplynulo zo scenára. Mali sme vynikajúceho hlavného kameramana, majstra svetla a záberu, pána Malířa, ktorý sa vo výsledku pohral s farebnosťou a veci vyzneli príjemne, mäkko.


Ako si uvažovala nad fantastičnom oproti historickoti a dobovej presnosti?
SV: Pri vílach som stále uvažovala o dobovosti, boli jemne štylizované, v konečnom dôsledku majú kostýmy víl renesančný živôtik a v detaile renesančné zdobenie. Vedela som, že scény víl sa budú odohrávať v tme, v lese a že budú lietať. Kostým som preto musela vymyslieť vzhľadom na trikové zábery tak, aby bol výtvarný, ľahký, éterický, ale aj technicky funkčný, keďže herečky boli zavesené v štúdiu vo výške 2,5m na zelenom kľúčovacom pozadí. Zvolila som preto dlhé rukávy a pásy, aby sa schovali popruhy, pásy a laná.
Kvôli detskému divákovi a jeho vnímaniu som zvolila dúhovú farebnosť a každá víla má svoju farbu, aby boli ľahšie zapamätateľné.


Ako si kostýmovo riešila kaskadérske scény, keďže si mala gro veci požičaných?
SV: Keď čítam v scenári scény, kde sa bude niekto ponárať alebo jazdiť na koni, už mi to predurčuje viacero opakovačiek na pľaci.
Keď mám už vybratý základný kostým na herca, snažím sa v sklade nájsť obdobný kostým, ktorý by v rýchlosti, v pohybe, v strihu mohol zafungovať na kaskadérovi. Samozrejme spodné veci, košele hľadám ako dupľu, niekedy sa v skladoch pri dobových veciach sa dajú nájsť aj vrchné veci dupľovane alebo aspoň podobné z jednej série. No a niekedy sa herec musí jednoducho vyzliecť a kostým si oblečie kaskadér. Nepísaná zásada je, že castingová agentúra hľadá fyziognomicky podobného kaskadéra hercovi.
Je to hlavne na spôsobe dohody s režisérom a kameramanom, ako výtvarník idem za nimi a poviem, aké máme možnosti, čo sa dá a čo sa nedá. Záber sa musí tak pripraviť, aby sa to dalo s tými možnosťami zrealizovať – väčšinou pohľad do tváre sa kamufluje nejakým klobúkom, šatkou, plášťom – ale kvôli nadväznosti na to treba myslieť už dopredu, ideálne už na kostýmovej skúške.
Ako sa ti pracuje s pánom Nvotom?
SV: S pánom Nvotom sa mi pracuje veľmi dobre, máme za sebou spolupráce na filme Rukojemník, seriál 5C a jednu divadelnú hru. Od mladosti som sledovala jeho tvorbu, boli to pre mňa špecifické inscenácie plné človečiny a pre nás výtvarníkov plné vierohodnej civilky. Všímala som si na jeho tvorbe, že na rozdiel od iných režisérov, s ktorými som spolupracovala a inklinovali k štylizácii, zvláštnemu estetizmu alebo výtvarnej skratke, pracuje s výraznou civilkou až sociálkou. Vždy som ho obdivovala a bola som veľmi poctená spoluprácou. Myslím, že sme si porozumeli a že som mala u neho veľkú dôveru.

